Švajčiarsko som už dlhší čas mala v hlave. Krajina, s ktorou sa mi spájali samé stereotypné pojmy: čokoláda, hodinky, nožíky a bankové účty. Teraz, po ani nie týždni a pár navštívených miestach, by som vymenovala tieto: lanovky, vodopády, vlaky a extrémne drahé služby.

Predtým som mala len veľmi hmlistú predstavu o tom, čo sa dá vo Švajčiarsku vidieť. Prehľad o záchytných bodoch na mape, ktoré by sa dali logicky pospájať v priebehu piatich dní, bol v ešte väčšej hmle, ak vôbec. Tak som strávila pár večerov s googlom a zorientovávala sa. Až z toho vyšiel príjemný, aj keď krátky výlet, a chuť vrátiť sa a objavovať ďalšie miesta.

Stein am Rhein

Stein am Rhein je malé mestečko na brehu Rýna kúsok od nemeckých hraníc. Je známe stredovekým centrom s hrázdenými domami, ktoré sú bohato pomaľované…čímkoľvek. Aj by som povedala, že výjavmi zo života švajčiarskeho ľudu nejaké to storočie dozadu, ale neviem, kde sa vo vtedajšom Švajčiarsku vzali levy a rovnako neviem, ako často si labute zobákom prepichávajú hrude…. divné! Aj tak, príjemná zastávka na dve hodiny, najmä za dokonalého slnečného počasia.

Luzern

Dokonalé počasie pokračovalo aj ďalší deň a spolu s pokojnou hladinou jazera to na mňa v Luzern pôsobilo dojmom prímorského letoviska. Rodiny s deťmi a dôchodcovia na prechádzke po promenáde v nedeľné doobedie očividne netrávili čas za sporákom nad slepačím vývarom. Vyzeralo to, že všetci chcú využiť krásny deň a stráviť ho na slnku. Nad tým všetkým po celý čas dohliadal Mt. Pilatus so zasneženým vrcholom a naznačoval, že asi predsa len nie sme niekde v Stredomorí, ale uprostred najhornatejšej krajiny v akej som kedy bola.

Aare gorge

Nasledujúci deň nás uistil, že sa predsa len ešte neblíži leto a že je stále koniec apríla, vrátane maximálne aprílového počasia. Kaňon rieky Aare sme však s protiďažďovou výbavou zvládli bez kompletného premočenia sa a v pomerne dobrej nálade. Je to nenáročná prechádzka pomedzi ohromujúce skaliská, cez ktoré si cestu rozrazila ľadovcová rieka. V najužšom bode má kaňon šírku len 1 meter. Dokážem si predstaviť, že v hlavnej letnej sezóne je v tomto mieste permanentne hrča turistov divo fotografujúcich a zavadzajúcich si navzájom, ale v apríli za neprestávajúceho mrholenia sme tento problém nemali.

Lauterbrunnen

Lauterbrunnen bol pre mňa top z celého výletu, to hneď na úvod. Odkedy som si uvedomila, že čoraz viac uprednostňujem pokoj a malebnosť dedín pred ruchom a veľkoleposťou veľkých miest, ani ma to nemohlo prekvapiť. Pri hľadaní kde vo Švajčiarsku stráviť nejaký čas v horách som Lauterbrunnen našla ako alternatívu k Interlaken, známej turistickej destinácií a hlavnému centru oblasti. Pre mnohých dedina, kde nič nie je. Pre mňa dedina, kde je všetko podstatné: malý supermarket s kopou lokálnych produktov (ako všetky švajčiarske supermarkety), stanica, odkiaľ vás vlak (za nehoráznu cenu) vyvezie vyššie do hôr a pár reštaurácií, kde robia (aj) syrové fondue. Toto všetko čarovne naaranžované v doline so skalnými stenami dvíhajúcimi sa kolmo nahor po oboch stranách.

No a okrem skál voda. Dolina Lauterbrunnen sa nazýva aj dolinou 72 vodopádov. Prejdite sa kúsok za dedinu a prestanete ich počítať. Alebo nemusíte ísť ani za dedinu, priamo v dedine za domami (tými typickými drevenými s červenými muškátmi na oknách) padá z výšky takmer 300m najpôsobivejší zo všetkých, vodopád Staubach.

No a keď Staubach a ďalších desať – dvadsať jemu podobných vodopádov omrzí, môžete navštíviť vodopády Trümmelbach, ktoré sú zaručene iné. Sú totiž takmer kompletne skryté vnútri hory. Sprístupnené sú cez sústavu tunelov, chodníkov, schodísk a vyhliadok, ktoré ich priblížia takmer na dosah ruky. Sila a hluk, s akými sa voda valí nadol skalnými stenami, je ohromujúca. PS1: Vhodné aj za dažďa. PS2: Veľmi nefotogenické.

Na druhý deň bol čas na prvý kontakt so švajčiarskou vlakovou dopravou. Dôvod na sťažovanie sa by sa našiel – vlak bol plný turistov, nebolo dosť miesta na sedenie. Porovnateľné so Slovenskom. Čo už som ale so slovenskými železnicami nikdy nezažila, bol prejazd okolo pasúcich sa kamzíkov až do sedla  v nadmorskej výške 2 000 m. Stanica Kleine Scheidegg, 2 061 m.n.m., nikde nič, len pár horských chát, historicky vyzerajúci hotel a oslepujúci sneh všade okolo. Staničné vybavenie ľahko predbehne bratislavskú hlavnú, počet koľají takmer tiež. No ale ten výhľad! Štvortisícovky (okej, jedna bez pár metrov) Eiger, Mönch a Jungfrau ako na dlani a dokonca na cca pol hodinu nie skryté v hmle a zaliate slnkom! Dokonalé načasovanie. Poloslepí zo snehu, ale vysmiati ako lečo sa vezieme dolu a ja si sľubujem, že sa určite v jedno leto vrátim, a hlavne pešo.

Chur

Mini roadtrip zakončujeme v meste Chur, ktoré sa pokladá za najstaršie mesto Švajčiarska. Z môjho pohľadu nič výnimočné, ale ako pozvoľný návrat z hôr do civilizácie viac než vhodné – pokojné miesta takmer bez ľudí v historických uličkách i rušnejšie centrum nákupov a dopravy, všetko samozrejme obklopené neodmysliteľnými švajčiarskymi horami.