Vyzerá to tak, že sme skĺzli do stereotypu, že každý párny rok vyberám hlavnú dovolenku ja, každý nepárny rok G. Takže 2017… zase nejaká skejtová destinácia.

Vyzerá to tak, že sme skĺzli do stereotypu, že každý párny aj nepárny rok plánujem itinerár hlavnej dovolenky (a všetkých ostatných tripov) ja. Takže 2017… najmalebnejšie (=najzapadnutejšie) dediny v rádiuse 500km okolo skejtovej destinácie a druhá šanca levanduľovým poliam.

Vopred poviem, že okrem takmer premrhanej druhej šance levanduľových polí to nemohlo dopadnúť lepšie. 🙂

Cassis a Parc National des Calanques

Cassis je malé mestečko na Azúrovom pobreží, dostatočne ďaleko od Nice, Cannes a St Tropez, ktorým sa statočne vyhýbam a ani tak úplne neviem prečo. Cassis je tiež obľúbenou turistickou destináciou. Nie je však známa kilometrami pieskových pláží a promenád, ale útesmi a zátokami. Medzi mestami Cassis a La Ciotat sa nachádza Cap Canaille, (nasleduje múdry fakt) najvyšší pobrežný útes v Európe. Výhľady donekonečna a ešte ďalej.

Top zážitkom z tejto oblasti sú však (aspoň pre mňa) calanques, minifjordy na francúzsky spôsob. Najbližšie ku Cassis sú tri z nich: Calanque de Port Miou, Calanque de Port Pin a Calanque d’en Vau. Nenáročná cesta vedie po mori – výletné člny odchádzajú z prístavu každú chvíľu a prevezú vás okolo za menej ako hodinu a viac ako pár eur. Náročnejšia cesta vedie po súši. Teda, náročnejšia, pokiaľ sa rozhodnete ísť až do Calanque d’en Vau. To je tá najvzdialenejšia. A samozrejme najkrajšia.

Pár tipov predtým, ako sa tam vyberiete: V letných mesiacoch je prístup do calanques obmedzený pre riziko požiaru. Deň vopred si to overte v Office de Tourisme alebo na tejto stránke, môže sa stať, že je vstup do tohto národného parku zakázaný. Základnú výbavu tvorí toľko vody, koľko odnesiete, o čosi menej opaľovacieho krému, pevná obuv a plavky. Tajný tip: Kto vyrazí skoro ráno, bude odmenený – Calanque d’en Vau bez masy ľudí stojí za to.

PS: Po návrate z Calanque d’en Vau  (ale nielen vtedy, ale vtedy ju zvlášť oceníte) majú výbornú zmrzlinu v Amorino na Avenue Victor Hugo.

Saintes-Maries-de-la-Mer a oblasť Camargue

Vždy som si myslela, že plameniaky sú tie ružové vtáky s dlhými nohami, čo žijú v Afrike. Brodia sa vo vode a okolo sa napájajú zebry a antilopy. Príde gepard, uloví jednu z nich a dokumentárnemu filmu je koniec. Potom som sa kdesi dočítala, že vo Francúzsku žijú plameniaky (a nie v zoo), tak to sa muselo overiť, či je to pravda!

Camargue, časť Provence, je oblasť okolo delty rieky Rhôna. Jedna veľká bažinatá rovina. Čo vôbec neznie príťažlivo… A ani to tak na prvý pohľad nevyzerá. Camargue je ale úžasne rozmanitá oblasť, kde okrem plameniakov žijú camargské kone a byvoly, pestuje sa ryža, ťaží soľ, kde sa dá do úmoru bicyklovať po rovine, kúpať sa na nekonečných a takmer úplne prázdnych pieskových plážach a kde v reštauráciách varia výborné plody mora. Hlavným centrom je prímorské mestečko Saintes-Maries-de-la-Mer, odkiaľ sa dá pohodlne pešo alebo bicyklom dostať na Digue à la Mer, 20km dlhú hrádzu oddeľujúcu jazerá s plameniakmi od pieskových pláží a mora.

Vždy som si myslela, že Provence je fialová podľa levanduľových polí, ale ona je aj ružová podľa plameniakov a soľných zátok, z ktorých sa odparuje voda.

Toulouse

Toulouse je tá skejtová destinácia, okolo ktorej vznikol celý trip. Skoro celé centrum mesta je postavené z tehál (vraj ružových, no podľa mňa skôr červených) podľa čoho aj názov „ružové mesto“. Ako štvrté najväčšie francúzske mesto má všetko, čo také francúzske mesto má mať: rieku, aj lenivý kanál Canal du Midi, historické centrum, katedrálu, veľa milých malých obchodov, aj širokú nákupnú ulicu, úžasné trhoviská, obdobu parížskeho Vélibu, lacného mestského bikesharingu, a námestie s kolotočom (okej, to má skoro každé francúzske mesto). Toulouse nás na tri dni vrátilo do reality veľkomestského života v tom najlepšom zmysle.

Gavarnie a Pyreneje

Z nekončiaceho úpeku Cassis, Camargue a Toulouse sme sa vydali do hôr, konečne! Cestou tam si ma Pyreneje akosi nevedeli získať. Možno kvôli predlžujúcemu sa utrpeniu zo slnka, keď sme v aute čakali v kolóne, kým prejdú cyklistické preteky. Kemp, ktorý som pôvodne vybrala, nás akosi neočaril, tak sme sa radšej pobrali do iného, naslepo nájdeného na google maps. Čo bolo pravdepodobne najlepšie rozhodnutie z celého tripu. Prišli sme na miesto určenia, koniec cesty v dedine Gavarnie a ja som odpadla z výhľadu a už sa zvyšok dňa len nahlúplo usmievala. Gavarnie je konečná, za ňou už len hory a Španielsko.

Cirque de Gavarnie je obrovský skalný polkruh. Približujete sa a ochkáte, že aké pekné a ako si tam ten vodopád pekne tečie, potom ste bližšie a aha, že vodopád, veď ich je asi desať, a potom vojdete do vnútra toho obrovského kruhu a ste malý ako nikdy, bralá siahajú do výšky 3 000m a vodopádisko na vás prská vodu. Wau!

No a ešte jeden zážitok z Pyrenejí, svište! Tip ako zbadať svišťa, ktorý je medzi skalami dosť nenápadný: Sedíte a kocháte sa výhľadom. Počujete niekde padať skalu. Zbystríte, lebo skaly nepadajú samy od seba. Áno, práve tadiaľ prešiel svišť, aha, tam je! (Jedine, že by vám priamo prebehol cez cestu popred auto, vtedy načúvať netreba.)

Sault a levanduľové polia

Sault je typická provensálska dedina umiestnená na kopci s výhľadmi na mierne zvlnenú okolitú krajinu. Nie je to jedna z top 10 najočarujúcejších dedín v Provence, ale Google tvrdil, že svoj účel splní najlepšie spomedzi všetkých. Totiž, koncom júna a v júli je všetko naokolo fialové – vtedy je hlavná sezóna kvitnutia levandule, hlavného exportného artikla, až kým sa v auguste pokosí a ďalej spracuje.

Prvý pohľad na okolité polia však naznačil, že „koncom júna“ nie je až taký široký pojem, ako som dúfala. Väčšina polí bola stále zelená a nezakvitnutá, čo mi po koncoaugustovom neúspechu spred dvoch rokov prišlo ako ohromná zrada. Dôkladnejší pohľad však odhalil zopár early-birds, takže sklamanie sa nakoniec nekonalo.

Briançon a ešte trochu francúzskych hôr

Cestou od levandule smerom k Alpám nás opäť mučila horúčava, na ktorú som tentoraz bola dobre pripravená. Pri meste Sederon je nie veľmi známy kaňon Gorges de la Méouge. Okrem trochu napätia  pri šoférovaní úzkymi zákrutami ponúka vyhrievanie sa na vodou obrúsených skalách, či plávanie pod malým vodopádom. A dokonca znesiteľná teplota vody bez zbytočne dlhého odhodlávania sa.

Poslednou zastávkou pred presunom do Švajčiarska bol Briançon, najvyššie položené mesto Francúzska, ktoré je na skok od talianskych hraníc. A aj jedno z dvoch miest vo Francúzsku s gargouille. Čo je to gargouille som čisto náhodou vedela zo Saint-Martin-Vésubie, ktoré je tým druhým mestom. Malý potôčik tečúci stredom hlavnej ulice, akurát na šírku chodidla, v lete dobre poslúži na schladenie unavených nôh. Okrem neho schladenie ponúkajú aj úzke ulice opevneného Cité Vauban (horné mesto).

Ešte nákup zásob jedla pred odchodom do drahého Švajčiarska a au revoir la France!