4 500 km vlakom

Sedím vo vlaku na mníchovskej Hauptbahnhof, čakám a pozorujem. Iba matne si vybavujem, ako som na tej istej Hauptbahnhof sedela vo vlaku pred dva a pol rokom, vyrážajúc úplne iným smerom, s o dosť väčším batohom a bez zimného kabátu.

Celé to začala Annika: od nej som sa dozvedela o Interrail. To je lístok na vlak, s ktorým sa dá voziť (takmer) neobmedzene po (takmer) celej Európe (za tými dvomi „takmer“ v zátvorkách netreba vidieť žiadne šmejdské praktiky železníc, len niekoľko malých detailov, na ktoré sa je dobre vopred pripraviť). Annika sa s Interrailom vozila tri týždne po Európe a doviezla sa až za mnou do Ružomberka, a to už je aké super! To som sa hneď tak chcela voziť aj ja!

Tak som sa v jedno skoré augustové ráno s batohom (a s G.) vybrala na petržalskú železničnú stanicu. A potom to už ďalšie dva týždne išlo:

Bratislava – Wien – Ljubljana – Koper – Trieste – Venezia – Firenze – Sarzana – Riomaggiore – Manarola – Corniglia – Monterosso – Riomaggiore – La Spezia – Pisa – Lucca – Firenze – Bologna – Munich – Hannover – Hamburg – Hannover – Berlin – Frankfurt (Oder) – Poznan – Warsaw – Bratislava

Niekedy pätnásťminútový prestup. Niekedy hodinová prechádzka a pivo pred odchodom ďalej. Niekedy dva dni strávené na jednom mieste. Viac nie.

Všetko potrebné na chrbte v batohu.

A kilometre a výhľady ubiehajúce za oknom.

Taký Interrail trip je plne v rukách majiteľa lístku. A jeho momentálnej nálady nastúpiť na vlak tým alebo opačným smerom. Ja som za necelé dva týždne stihla štyri krajiny a dokopy 4 500 km.

Slovinsko: bicyklom po pobreží

Hneď prvý deň máme šťastie na dve dlhšie meškania, ale nútená zastávka v rakúskych horách nijak neprekáža, dokonca ani náhradný autobusový spoj v Slovinsku. Ljubljana bola tentoraz len prestupná stanica na ceste k pobrežiu. Do Koperu prichádzame až za tmy, tuším po trinástich hodinách od vyrazenia z Petržalky a dvoch prestupoch. Koper je predovšetkým prístav, ale aj jediné mesto na slovinskom 45 km dlhom pobreží, kam chodí vlak, tak preto. Kedysi po pobreží z talianskeho Trieste do chorvátskeho Poreču viedla železnica zvaná Parenzana, ktorá je dnes prebudovaná na cyklocestu a bicyklom sa tak dajú prejsť všetky zaujímavé mestá na slovinskom pobreží: Portorož, Piran, Izola.

Taliansko: Cinque Terre a Toskánsko

Fotky Cinque Terre, terasovito postavených farebných dediniek v skalnatých útesoch Talianska, boli v jednom období všade. Po krátkom googlení sa človek dozvie, že dostať sa do nich autom je komplikované, ale zato vlakom sú dobre prístupné. Veľká časť železnice medzi piatimi dedinami Cinque Terre vedie tunelmi a každých pár minút sa vlak vynorí na stanici medzi skalami. Okrem toho medzi nimi vedie pešia cesta zasadená do útesu, ktorá je dlhodobo uzavretá, alebo dlhšia a strmšia cesta cez kopec. Áno, správne, v letnej horúčave sme sa vybrali tou strmšou trasou.

Toskánko je tradičná turistická destinácia a je to pochopiteľné. Mnohé mestá majú zachovalé historické centrum a udržiavaný vidiek je príjemným kontrastom. Z vlaku možno pozorovať osamotené vily na kopci obklopené vinohradmi a predstavovať si, aké by bolo stráviť tam týždeň, či dva, ale nakoniec to človeka aj tak vypľuje v jednom z miest, medzi turistami a domácimi.

Rozhodli sme sa, že keď už tam jazdí vlak, stavíme sa v Pise. Pozrieť sa, ako sa ľudia fotia v čudných polohách, akože podopierajúc šikmú vežu. Áno, boli tam (veža aj ľudia). Okrem toho sme však viac neskúmali a šli späť na stanicu a ďalej do Luccy. Kúsok od stanice je historické centrum obohnané hradbami a v jeho strede kruhové námestie, Piazza dell’ Anfiteatro.

Hlavnou zastávkou na dve noci bola Florencia. Ubytovanie máme ďalej od stanice a tak sa hneď po príchode spolu s batohmi (ne)nútene prejdeme celým centrom. Nasledujúce dva dni trávime prechádzaním sa, výhľadmi, trhmi, záhradami a sledovaním turistov spolu s načúvaním cudzím rozhovorom pred obrovskou mramorovou katedrálou na Piazza del Duomo. Aha, a ešte jedením najlepšej zmrzliny. Tá vo Florencií je z Gelateria la Carraia.

Nemecko: Mníchov, Hannover, Hamburg

Z Talianska prejdeme cez Alpy (zas tie výhľady z vlaku, ach) a sme v Nemecku. Prejsť ho z juhu na sever autom dá zabrať, ale vlaky sú rýchle a spoľahlivé, tak prečo nie. V Mníchove je super rozsiahly park Englischer Garten, ale inak tam toho až tak veľa nie je, ak človek neholduje litrovým pivám, wurstom a BMW. Občas zaujme niekto so surfom prechádzajúci centrom mesta. V Englischer Garten je totiž umelá vlna, kam sa surferi chodia predvádzať a okoloidúci obzerať 🙂

V Hannoveri toho vlastne tiež až tak veľa nie je, ale je tam Annika, a tá ako domáca vie z mála urobiť veľa 🙂 Kým je Annika v práci, ja idem na otočku do Hamburgu a zamilujem sa na prvý pohľad. V Hamburgu je veľa vody a celé mesto s ňou stopercentne žije v súlade. Nie ako niektoré mestá, ktoré majú rieku, more, ale žijú tak nejak oddelene, akoby žiadna rieka, more ani nebolo. V Hamburgu je voda definujúci prvok a všetko sa odvíja od nej. Najsilnejšie to ukazuje najmä bývalý skladový distrikt Speicherstadt a moderná developerská štvrť HafenCity. Prívlastok najväčší nemecký prístav môže vyvolať predstavu  ponurého priemyselného mesta v päťdesiatich odtieňoch sivej, ale opak je pravdou a Hamburg je dynamický a pestrý. Za deň toho sa toho veľa stihnúť nedá, ale toto mesto zanechá silný dojem a potrebu vrátiť sa a preskúmať viac z jeho severskej atmosféry.

Poľsko: Poznaň a cesta domov

Posledná zastávka na ceste domov je Poznaň a je to zároveň návšteva Wojteka, ktorý bol tri roky dozadu so mnou na Erasme. Ukáže mi mesto a jeho chute – tradičné poľské jedlá aj hip ulice a podniky. A potom už na Poznań Główny nasadám na vlak, poslednýkrát sprievodcovi ukážuc môj Interrail lístok.