Roadtrip po Provensálsku

Provence pozná každý. A po Paríži je to snáď hneď druhé miesto vo Francúzsku, kam by sa každý rád pozrel. Keď sa povie Provence, väčšine ľudí (seba nevynímam) sa vybavia zakvitnuté levanduľové polia, ktoré mala kedysi kolegyňa nastavené ako pozadie pracovnej plochy vo Windowse, potom dlho nič a potom svätá trojica Azúrového pobrežia – Nice, Cannes, Saint Tropez, aj so žandárom.

Ja som sa však preplneným plážam a rušným promenádam isto-iste chcela vyhnúť a radšej z Provence spomínať na milé klišé: zapadnuté dedinky s kamennými domcami a čerstvé bagety. A vlastne aj tie levanduľové polia. Romantická dovolenka vo dvojici ako vyšitá.

Aby som to včas uviedla na pravú mieru: levanduľa sa zvyčajne kosí niekedy na prelome júla a augusta. Takže nie, koncom augusta už žiadne fialové polia nie sú. Ostane iba zopár biednych rastlín v mestských parkoch a kvetináčoch pred vchodmi do reštaurácií. Hm, tak nabudúce.

Takže stan a všetko potrebné na dvojtýždňový roadtrip zbalené v kufri auta (a že toho nebolo málo!) a dlhá cesta pred nami. Otázka prvá, kadiaľ. Do Provence sa autom najľahšie dostanete z Talianska po pobreží cez Monako. Pobrežie rovná sa preplnené pláže a rušné promenády, takže… Zaujímavejšia cesta vedie cez hory. Zaručí úžasné výhľady z nadmorskej výšky nad 2000 metrov a dávku vzrušenia (alebo stresu, závisiac od úrovne šoférskych schopností vodiča).

Otázka druhá: kam a čo. Provence (oficiálne región Provence-Alpes-Cote d’Azur, PACA) je rozľahlá a ohromne rozmanitá, už len podľa mapy a zbežného googlenia. Od Stredozemného mora k Alpám, od pieskových pláží k lyžiarskym strediskám. Lesy, kaňony, bažiny, ostrovy, historické mestá i malebné dediny. Plameniaky, divé kone a vlky. Víno, olivy, bylinky. Toľko možností a len dva týždne…

Dva dni ostávame v Alpách v Saint-Martin-Vésubie. Obklopená horami a národným parkom, táto dedinka mala v lete príjemnú lenivú atmosféru. Kto chcel, vyrazil skoro ráno na turistiku, kto nie, motal sa malebnými uličkami, nazeral do výkladov pâtisserie a trápil sa dilemou, či sa dá radšej macaron alebo éclair. Bonus navyše: Stredom jednej z uličiek tečie malý horský potôčik, známy ako gargouille.

Z Álp pri mori za hodinu? Nech sa páči, nie je problém. Antibes som vybrala ako znesiteľnejšiu alternatívu Nice a spol. Namiesto kilometrov rovných pláží lemovaných promenádou má Antibes členitejšie skalnaté pobrežie, vrátane výbežku Cap d’Antibes, kam sa dá ísť prejsť aj v žabkách, a popritom si vyhliadnuť nehnuteľnosť pre prípad, že by človek nečakane rozprávkovo zbohatol . Pláže sú skôr menšie a turistov nie je o nič menej ako inde na Azúrovom pobreží. Ale keďže sa patrí okúsiť more, o miesto na pláži sme  strategicky zabojovali. Čo však nadchlo najviac bol ranný trh, najmä kombo čerstvá bageta, syr a olivy, plus macarons ako zavŕšenie výdatných raňajok.

Z Antibes späť k prírode a fotogenickým výhľadom. Gorge du Verdon je jedno z tých miest, čo som kedysi videla na fotke, netušiac čo to je a kde to je, a chcela som tam ísť. Je to kaňon rieky Verdon, vraj jeden z najhlbších (a najkrajších!) v Európe. Blízkosť Azúrového pobrežia znamená veľa turistov, preto je dobre vyraziť na  cestu čo najskôr ráno, čím sa okrem hustej premávky vyhnete aj horúčave v aute.

Najskôr som mala zmiešané pocity. Človek sa vezie v aute, vysoko nad kaňonom, so super výhľadom naň, ale zároveň nie je vôbec jeho súčasťou. Ale potom, úplne na konci, z jazera Sainte Croix, sa dajú požičať vodné bicykle a kajaky a ísť priamo do kaňonu… a je to mega!!!

Z Verdonu späť k moru. Kvôli ostrovu Île de Porquerolles rozkladáme stan v kempe v meste Hyères odkiaľ chodí trajekt. Samotný ostrov je v podstate bez áut, domáci aj turisti sa takmer výhradne presúvajú na bicykloch. V prístave preto nájdete požičovne bicyklov jednu vedľa druhej. Zároveň je ostrov v podstate bez asfaltových ciest. Defekt preto nie je nič nezvyčajné. A áno, aj my sme tí šťastní, a tak po prvej polhodine šliapania do pedálov šliapeme späť  do požičovne, aby nám vymenili bicykel. Druhý pokus dostať sa na podľa domácich najkrajšiu pláž v Európe (nehádam sa, či áno alebo nie) je úspešný, tak po druhýkrát a poslednýkrát opáčime more.

Z Hyères sa presúvame po pobreží až k mestečku Cassis, ktoré je známe kvôli calanques, zátokám lemovaným strmými bielymi útesmi. Tam nás podlo zradí navigácia (a aj moja nepripravenosť), ktorá ukazuje, že do calanque sa dá dostať autom, o čo sa pokúšame, až kým nedôjdeme ku koncu asfaltovej cesty a zákazu vjazdu. Pár ľudí v turistických topánkach naznačuje, že smer je správny, ale informačná tabuľa opisuje niekoľkohodinovú túru, na ktorú nemáme čas. Poznačené do zoznamu „nabudúce“.

Z Cassis mierime do vnútrozemia na provensálsky vidiek (to je tam, kde pár týždňov dozadu rástli fialové lány levandule… nah). Aj bez levanduľových polí sa pár dní celkom spokojne vozíme medzi dedinkami a mestečkami a jeme veľa lepku a cukru (bagety a éclairy). Turistický ruch je veľmi mierny a miestami dokonca máme pocit, že sme jedni z mála cudzincov… veď prečo by sem niekto chodil, keď tu vlastne nič nie je. Výnimkou je dedina Rousillon, v ktorej sa ťaží (alebo ťažil?) oker. To je také to žlté/oranžové/červené, čo sa používa ako farbivo. No a do jedného lomu sa dá ísť. A takto napísané to znie ako totálna blbosť, a predsa je to také… iné. Taký Grand Canyon v malom J (nikdy som tam nebola, ale tipujem, že asi takto by to mohlo vyzerať). V skratke: prechádzka medzi oranžovými skalami a potom medzi oranžovými domami. Pekné.

Niekedy vtedy začínam mať silný pocit, že v Provence by som vedela bez problémov stráviť mesiac, aj dva, a nenudiť sa. A niekedy vtedy sa vydávame na spiatočnú cestu so zastávkou v Lyone…