Autom cez Kodaň do Švédska a späť (časť 2. Švédsko)

Z Kodane sme mostom prešli do Malmö (8 km za neuveriteľných 54€, au) a švédsky roadtrip bez presnejšieho plánu sa mohol začať. Smerom na sever po západnom pobreží, prejsť ponad jazerá Vänern a Vättern k archipelágu okolo Štokholmu a späť na juh cez Jönköping. Nič komplikované.

Západné pobrežie

Pobrežie Bohuslän (západné pobrežie) je charakteristické skalnatými ostrovčekmi, typickými červenými domčekmi a počas prázdnin aj záplavou domácich turistov v prevažne dôchodkovom veku. Veď ani mne by nevadilo mať jeden taký červený domček na skalnatom ostrovčeku, keď budem mať osemdesiat. Rybárske dediny sa počas sezóny zmenia na turistické destinácie s prímorskými promenádami, plážami, butikmi a reštauráciami. Malebné pohľadnicové domčeky však majú svoje čaro aj uprostred hlavnej sezóny, a rovnako sa vždy dajú nájsť pokojné zákutia s výhľadom na nespočetné ostrovy.

Národné parky

Švédsko má dokopy 29 národných parkov s bohatou históriou – v roku 1909 bolo založených deväť  z nich ako prvé v Európe. Pokrývajú rozmanité druhy prostredia – od horských oblastí a ľadovcov na severe, pre Švédsko (a vlastne celú Škandináviu) tak typických jazier, cez morské pobrežie, pieskové duny, koralové útesy, močiare až po čarovné lesy, moje najobľúbenejšie.

Počas nášho roadtripu sme navštívili štyri z nich: Söderåsen s miestom na prespatie pripomínajúcim festival (taktika „ako rozložiť stan a nezavadzať susedom“ nevyšla), Tresticklan a Tyresta, v niečom tak podobné lesné oblasti, a v niečom tak odlišné, a Store Mosse, obrovský močiar, ktorý nemá konca. Vo všetkých boli jednoduché a dobre značené turistické chodníky, ktoré úplne spĺňali naše predstavy o nenáročnej turistike.

V národnom parku Tresticklan pri južných hraniciach s Nórskom som sa dočkala toho pravého Švédska. Bez davov turistov, vlastne takmer bez ľudí vôbec. Nič, len ticho, les a jazerá. A záplava čučoriedok. Ležiac na slnkom vyhriatej skale pri jazere uvažujem, že takto si predstavujem absolútny relax. A že vlastne nič viac mi netreba a že aj tie čučoriedky by som oželela, ale že s nimi je to ešte o polovicu lepšie.

Národný park Tyresta je vzdialený asi 20 km od Štokholmu a dostupný aj autobusom. Plné parkovisko naznačuje, že pre mnohých jeho obyvateľov je ideálnym miestom na nedeľný výlet, skorý ranný beh alebo prechádzku s kočíkom. Autá a ľudia však večer odídu späť do mesta a pri stane s poetickým výhľadom na jazero ostávame sami s miskou cestovín, plechovkou piva a knihou. Dokonalá večerná pohoda.

Štokholmské súostrovie

Z Tyresty vyrážame opäť k moru. Štokholmské archipelágo je na rozdiel od skalnatého západného pobrežia zelené. Ostrovy sú pokryté stromami ukrývajúcimi roztrúsené červené domčeky s bielymi detailmi. Mať letný dom na pobreží alebo ostrove a tráviť v ňom víkendy a prázdniny je samozrejmosťou pre mnohých Štokholmčanov… a ostáva snom pre mňa. Uznávam, na víkendy by to bolo z Bratislavy odruky. Ale čerstvé morské plody a ryby by mi nevadilo mať častejšie.

Kanál Göta

Cestou medzi Nynäshamnom na pobreží a milovaným Jönköpingom sme sa stavili v Bergu pri kanáli Göta. Ten je považovaný za švédsky technický zázrak (strašne veľa ľudí ho stavalo strašne veľa rokov) a dnes je hlavne atrakciou. Z celých 190 km kanála najviac koncentrovanou práve v dedine Berg. Dokopy jedenásť vzdúvadiel zabezpečí predstavenie pre prizerajúcich sa na približne hodinku (nech nám parkovacia firma prepáči tú polhodinu navyše a hlavne odpustí pokutu!), pre plaviacich sa však podľa mňa aj na pol dňa.

Na juh od jazera Vättern

Jönköping prekvapil mnohými zmenami, najmä výstavbou. Po intenzívnom roku života tam a následnej trojročnej pauze to človek asi vníma výraznejšie, ako keby sa všetko dialo priamo okolo neho. Trocha nostalgie, dobre známe miesta, ale rozhodne nie sklamanie. To mohlo priniesť jedine počasie druhý deň večer. Vďaka tomu som mala možnosť G. presvedčiť, že vo Švédsku sa naozaj všade dá zaplatiť kartou a mať pri sebe cash je zbytočnosť. Domáca Andrea, u ktorej sme po bleskovej rezervácií strávili jednu noc v záhradnom domčeku v tej najzapadnutejšej dedine, mala terminál na platobné karty a vôbec sa netvárila, akoby to bolo niečo výnimočné.

Posledný deň pred nalodením sa na trajekt sme strávili v národnom parku Store Mosse. Obrovský močiar striedajúci sa s lesom začínal byť po pár kilometroch trochu jednotvárny, prítomnosť čučoriedok to ale opäť zachránila. 😀 Okrem toho, úzke drevené chodníky vyžadovali dosť sústredenia sa, ak si človek nechcel namočiť topánky.

Na záver už len: Vi ses senare, Sverige!